Veroce, Maďarsko, SUPER 2.5.2026

Deň, keď ma trať rozobrala na súčiastky

Máj vyzerá ambiciózne – tri preteky, rešpekt a pocit, že telo zvládne všetko. Nakoniec som si vybral na prvé preteky v Maďarsku trať  SUPER. Po tom, čo som na trati zažil, viem jedno: keby som v ten deň nastúpil na BEASTa, domov idem pravdepodobne po štyroch:o)

Ráno, keď ešte všetko vyzeralo nevinne
Budíček a o 5:30 hod. sme vyrazili z domu. Cesta trvala necelé 2 hodiny. Registrácia, kontrola výbavy a presun na štart. Je azúrová obloha, slnko a príjemných 14° C. Ideálne podmienky. Podľa mapy mala trať ponúknuť svižný profil bez extrémneho prevýšenia. Vyzeralo to ako štandardný SUPER, kde rozhodnú prekážky a tempo. Klasicky som uveril mape a nastavil si pretek vo svojej hlave. Rozklus, nervozita pred štartom a o 8:40 vyrážame.

Preteky
Prvých pár sto metrov do kopca pôsobilo ako bežný úvod. Lenže Spartan má rád momenty, keď si myslíš, že máš situáciu pod kontrolou, ale nemáš.
Po 500 m prišiel Sandbag Carry. Na chrbte mám 27-kilové vrece a šlapem prudko hore kopcom. Asi 300 metrov čistého utrpenia. Keď už človek veril, že to najhoršie skončilo, prišiel strmý zostup dole.
Stehná boleli, tep vystrelil do červených čísiel a telo dostalo prvý tvrdý odkaz: „Dnes nebudeš pretekať. Dnes budeš prežívať.“
Od toho momentu trať nepovolila ani meter. Žiadne oddychové rovinky, žiadny rytmus. Len nekonečné prepínanie medzi strmými výšľapmi a technickými zbehmi, ktoré mi ničili nohy rýchlejšie než samotné prekážky.

Okolo piateho kilometra prišiel Log Carry. Nosiť poleno samo o sebe nie je tragédia, kým ťa s ním nepošlú do potoka.
Rozbitý breh, blato, šmykľavé kamene a klada na pleciach. Som sústredený, lebo každý krok hrozi pádom. Vytiahnuť hore vlastné telo na strmý a mokrý zablatený breh je ťažké. Vytiahnuť hore telo aj s polenom bol zaujímavý survival.

Twister, Olympus a môj rozpad ega
Twister tradične nesklamal. Teda sklamal – mňa. Pár úchopov a ruky odišli do večných lovíšť. Prvý trestný, celkom dlhý, bežecký okruh.
Olympus mal byť vykúpenie. Večer pred pretekmi som po predchádzajúcich nezdaroch na Spartanoch poctivo študoval techniku na YouTube a bol som presvedčený, že tentokrát to dám.

Teória výborná. Realita katastrofa. Po pár chytoch ma odpojila hlava a letím dole. Prvé angličáky. V tej chvíli sklamania aj hlava začínala prehrávať boj s telom.
Keď som Monkey Bar prešiel čisto a Balance Beam tiež, na chvíľu som mal pocit, že sa vraciam späť do hry.

Rope Climb: keď telo povie „nie“
Najprv Z-WALLS zvládnutý a hneď po ňom išlo lano. Na lane boli podmienky ideálne. Suché lano, dlhé s presahom po zem, žiadny vietor. Problém som bol ja.
Pri pokuse o zámok na nohách ma chytil kŕč do stehna tak, že som nedokázal poriadne zacvaknúť nohy. Visel som tam pár sekúnd, skúšal zabrať, ale telo jednoducho vyplo.
Pád dole. Ďalší trestný okruh. A hlavne psychický reset smerom nadol.

Desiaty kilometer a cieľ v nedohľadne
Najväčší problém Spartanov je moment, keď si myslíš, že už to musí skončiť. A ono nie. Na desiatom kilometri mal byť cieľ už blízko. Nebol. Trať si ešte nechávala posledné údery na záverečný km.

Oštep, Slip Wall a definitívny rozklad
Pri hode oštepom som spravil všetko správne. Sústredenie, smer, načasovanie. Len sila bola príliš, päť centimetrov nad terčom. Ďalších 30 angličákov.

Po zdolaní Rolling Mud, dvoch bahenných jamách hneď Slip Wall ako čistá pasca. Bahno nalepené na topánkach, mokré lano a zablatená stena klzká ako ľad. Chýbali centimetre od vrchu, keď ma gravitácia poslala späť dole.
Vtedy som už necítil hnev. Len rezignáciu. Prvýkrát som šiel za túto prekážku angličákovať, nemal som silu sňou bojovať. Nebol som to len ja čo rezignoval a angličákoval.
Posledný kliniec prišiel na Multirigu. Klasický pád a záverečná séria angličákov ako čerešnička.

Účet dňa
Výsledok bol nekompromisný:
6 nezvládnutých prekážok: 120 angličákov a 2 trestné okruhy, hrozný čas
9 miesto z 10-tich zúčastnených vo svojej kategórii
516 miesto z 1200 celkovo zúčastnených

Trať ma rozobrala fyzicky aj mentálne. Ukázala všetky slabiny – slabý zbeh v kopcoch, odchádzajúce ruky aj technické rezervy na prekážkach.

A práve preto sa na Spartan vraciam.

Nielen kvôli medaile.
Nielen kvôli výsledku.

Vraciam sa kvôli momentu, keď ťa trať zlomí a ty sa aj tak doplazíš do cieľa:o)