Szombathely, Maďarsko, SUPER 18.7.2026

Keď sa Spartan zmení na rozprávku (s príchuťou 90 angličákov)
Každý, kto niekedy stál na štarte Spartana, mi dá za pravdu – tieto preteky majú mnoho tvárí. Niekedy ťa bičuje dážď, zima, inokedy spaľuje slnko, alebo bojuješ s brutálnym prevýšením, kde pľuješ dušu do kopca. Počasie a terén sú zvyčajne tie živly, ktoré z teba chcú vyžmýkať aj poslednú kvapku vôle.
Ale víkend v maďarskom Szombathely? To bolo niečo úplne iné. Ako keby sa podmienky spojili – nie preto, aby nám preteky sťažili, ale aby nám spravili radosť. Trať mala prevýšenie len 119 metrov, behali sme po príjemných cestičkách v parku a uličkách mesta. K tomu veľa vodných prekážok. Pre mňa osobne to bol ten pocitovo najkrajší SPARTAN, bez nejakého vnútorného boja s terénom, počasím a svojím telom. Ten pocit, kedy nemusíš na každom kroku tŕpnuť, že si vyvrtneš členok alebo zlomíš nohu na koreni stromu. Jednoducho čistý, bezpečný beh. Možno to nebolo až tak SPARTANské, ale raz za čas je to aj takto skvelé.

Ranný rituál pred štartom
Všetko to začalo budíčkom o 3:00 ráno. O pol štvrtej už s Evkou sedíme v aute a ukrajujeme prvé kilometre. Pred siedmou ráno parkujeme v Szombathely. Parkovisko bolo od festival arény na námestí vzdialené 2,4 km – ideálna chodiaca rozcvička na prebudenie nôh!
V aréne klasika: registrácia, štúdia mapy, kontrola prekážok a obhliadka cieľovej časti. Hoci bolo ráno len 21 °C, obloha bola zatiahnutá a vzduch neskutočne hustý. Dusno a vlhkosť. Ešte pred štartom zo mňa lialo a v hlave mi behala jediná dilema: „Nechať si dres, alebo ísť bez neho?“
Verdikt: Dres išiel dole. A na trati sa ukázalo, že to bolo skvelé rozhodnutie. Počas pretekov sa oteplilo na 25 °C a spoza mrakov vykuklo ostré slnko.

Voda, blato a prvé trestné minúty
Vyrážam presne o 8:30. Výbeh bol bleskový, no už po 300 metroch nás organizátori schladili. Skočili sme do mestského potoka, v ktorom sme sa celých 700 metrov brodili od kolien až po pás vo vode. Na konci nás čakalo plazenie pod ostnatým drôtom a hneď za ním šikmá stena Slip Wall. Mal som rešpekt, predsa len, keď vyjdeš komplet mokrý z vody, bojíš sa, že sa šmýkaš. Ale stena držala skvelo. Vtedy som pochopil dôležitú spartanskú pravdu: problémom nie je čistá voda, problémom je slizké blato.
Potom to už odsýpalo v uličkách a parku. Prekážky 7 a 8 – Multirig a Ape Hanger – však boli nad moje sily. Bez šance. Takže jeden trestný okruh a 30 angličákov na úvodné zahriatie.
Bežalo sa mi však prekvapivo dobre. Kašľal som na hodinky a čísla, bežal som čisto na pocit. Keď som neskôr na chvíľu na ne pozrel, blikalo tam šialených 195 tepov! Hovorím si, to je blbosť, dal som si ich dole z ruky, nech sa zresetujú. Nepomohlo. Kleslo to na 180 a priemerku za celé preteky som mal 167 úderov za minútu. Dosť vysoké čísla, ale moje telo sa cítilo v pohode.

Poleno ako nafukovačka a šok z reťaze
Na 4,5. kilometri sme pribehli k jazeru.  Čakal nás  Dunk Wall (ponáračka pod stenu) a hneď za ním plávanie s polenom. Scenár bol jasný: preplávať na druhú stranu s polenom a po brehu ho odniesť naspäť. Keďže som túto kombináciu išiel prvýkrát a nevedel som, ako sa to drevo bude vo vode správať, hodil som na seba pre istotu vestu. Nakoniec to bola hračka – to poleno nadnášalo ako plávacia nafukovačka!
Ale hneď po vode prišla facka. Chain Carry (nosenie reťaze). Myslel som si, že tá reťaz bude ľahšia, no bol to čistý šok. Mal som čo robiť, aby som ju vôbec vyhodil na plecia. Podľa mňa mala cez 50 kíl. Tých 300 metrov pod ňou bolo nekonečných a keď som ju zhodil späť do kontajnera, spadol mi s ňou aj obrovský kameň zo srdca.

Lekcia z rovnováhy a zlyhanie ega
Na 17. prekážke Olympus som si veril: „Dnes to dám.“ Išiel som skvele. Dostal som sa až k poslednému chytu pred zvoncom. V hlave mi preletela myšlienka, že sa už nebudem zbytočne prechytávať a rovno sa vrhnem po zvonci.
Chyba. Zlé rozhodnutie. Nohy sa dotkli zeme presne 10 centimetrov pred zazvonením. Smola, čistá smola a ďalší trestný okruh. Mal som však taký deň, že som sa na seba ani nehneval. Vyskúšal som si techniku a viem, že nabudúce to tam padne – dnes bola stena suchá a držala výborne.
Hneď na to prišiel Balance Beam (kladina). Tam som to ustál, ale opäť som si uvedomil dôležitú vec:
Keď na kladine zaváhaš a stratíš balans, nesmieš v hlave riešiť, ako spadneš. Musíš okamžite prepnúť myseľ na to, ako to vyrovnáš a dotiahneš do konca. A vyšlo to!

Štadiónová eufória a cieľový finiš
Bežali sme po brehu rieky až k futbalovému štadiónu na Sandbag Carry (nosenie vreca s pieskom). A to bola čistá nádhera. Z arény revala hudba, skvelá atmosféra a my sme nosili vrecia priamo na tribúnach – dvakrát výbeh po schodoch hore a dole. To človeka neskutočne nakoplo!
Potom už len beh do centra k záverečným prekážkam. Oštep. Veril som si ako nikdy predtým. Krátka príprava, namierenie, hod... a tesne nad. Zle! Ďalších 30 angličákov. V tej chvíli som bol nahnevaný sám na seba a na svoje ego. Vedel som totiž, že pred cieľom ma čaká ešte jeden Multirig, kde boli tyče od seba príliš ďaleko na moju techniku. Nasledovalo záverečných 30 angličákov a vytúžený cieľ!

Szombathely v číslach:
•    Ubehnutá Vzdialenosť: 12,6 km
•    Neprekonané prekážky: 5
•    Trestné okruhy: 2
•    Angličáky: 90
•    Umiestnenie: 🏆 3. miesto v kategórii 60+ (Celkovo 362. miesto z 769 pretekárov)
Keď to porovnám s mojím posledným trápením v Maďarsku na pretekoch Super, toto bola čistá rozprávka. Síce to dalo zabrať, ale malo to neuveriteľnú ľahkosť.
Keď som po dobehu pozrel na výsledkovú tabuľu, svietilo pri mojom mene 2. miesto v kategórii. Obrovská radosť! Išiel som sa osprchovať a prezliecť, no pre istotu som sa vrátil tabuľu skontrolovať ešte raz. Oficiálne z toho bolo nakoniec tretie miesto. Ale viete čo? Nevadí! Pre mňa je každá jedna „bedňa“ obrovským úspechom a zadosťučinením.
Domov odchádzam s medailou, unaveným telom, ale s obrovským úsmevom na tvári. Spartan Race Szombathely, bol si skvelý!

P.S. Mám aj fotku tenisiek. Keď som si ich vyzul bolo tam kopec kamienkov z brodenia vo vode po prvom km. Takže som mal akupunktúru na chodidlách 11 km. Na začiatku som aj rozmýšľal  či sa zastavím a ich vytrasiem ale potom som na to nejako zabudol:o)