Lipno, Česká republika, BEAST 12.10.2025

Lipno – keď sa BEAST beží hlavou.

Šport nie je len o výsledkoch. Je o disciplíne, o vôli pokračovať keď sa nedarí a o radosti z pohybu, aj keď telo niekedy protestuje.
Každý pretek ma naučí niečo nové – o trati, o sebe, o tom, ako starnúť s rešpektom, ale nezabudnúť na túžbu súťažiť. Tento rok mi to znova pripomenulo Lipno.

Známe prostredie, iný pocit. (Bolo som tu už na SPRINTe)

Nie vždy je cieľom objavovať nové miesta. Niekedy je lepšie vrátiť sa tam, kde to človek pozná – kde už vie, čo ho čaká, a kde sa môže sústrediť len na výkon.
Presne tak som to mal s Lipnom.
Keď organizátori zverejnili trať dva týždne vopred – 21,4 kilometra a 1040 výškových metrov – potešilo ma, že to bude BEAST, ale nie úplne ten „zničujúci“.
V októbri človek nikdy nevie či bude pršať alebo mrznúť, no aspoň som vedel, že profil trate bude fajn.

V septembri som si, ako už tradične "furt dačo pred pretekmi" preťažil lýtko. Dva týždne bez tréningu, potom len opatrné sa rozchádzanie krokom.
Spolu som pred pretekmi v septembri nakráčal len 34 kilometrov – nič moc na prípravu na BEASTa. Nevedel som, ako na tom som.

Do Lipna som však išiel s vierou a aj s myšlienkou, že možno bude menšia konkurencia, pretože v rovnakom termíne sa konali majstrovstvá sveta v SPRINTe na Hvare.
Prvá liga z mojej kategórie 55-59 teda bude tam.
V duchu som si povedal: „Možno sa podarí tretie miesto.“ A to bola moja tichá motivácia.

Budíček o štvrtej, odchod z Říčan o siedmej sme boli na mieste. Typické jesenné ráno – ticho, chlad, jemná hmla.
Štart o 8:30.
Bol čas sa pripraviť, v pokoji nastaviť hlavu a pripomenúť si, že cieľom nie je len prežiť, ale bežať múdro.

Nevedel som, kto z kategórie je prítomný, ale vedel som o dvoch silných súperoch na ktorých nemám. Napriek tomu som cítil, že šanca existuje.
Plán bol jednoduchý – kontrolovať energiu a hydratáciu.
Počas celej trate som dodržiaval režim: 5 gélov, 5 magnézií, voda podľa potreby. Tepy okolo 160, rovnomerné tempo, žiadna panika.

Prvé kilometre – rešpekt, nie strach.

Trať som si pred pretekmi dôkladne pozrel. Vedel som, že prvých 7 kilometrov bude ťažších – strmé výstupy a technické zbehy a prekážky 18 ks.
A hneď po štarte sa to potvrdilo. Kolmo hore po zjazdovke, odbočka, kladina a BEATER. Obe prekážky nedané, dva trestné okruhy.
Ale ostal som pokojný. Nepanikáriť – to bolo heslo dňa.

Na vrchole zjazdovky sa mi bežalo lepšie. Prekážky šli, energia bola stabilná, a po šiestich kilometroch som vedel, že to bude dobré.
Lesné chodníky, mäkké ihličie, bezvetrie a 11 stupňov. Ideálne podmienky.

V hlave som mal nastavené - udržať rytmus, nezblázniť sa z prekážok.

Prvý oštep mi vyšiel perfektne – priamo do stredu. SLAKCLINE som dal taktiež po strmom výstupe. Také momenty človeka povzbudia.
Na 20 km som cítil únavu, ale som mentálne bol v pohode. Tu ma čakala už Evka na mieste prekážky "môj postrach“ – Olympus. Mentálne som ju nezvládol a spadol som. 30 angličákov zbytočne navyše.
Bol som na seba nahnevaný, nedá sa s tým už nič urobiť, išiel som ďalej. V Sparťane sa chyby neodpúšťajú, ale zastaviť sa nedá.

A potom prišiel úsek, na ktorý som sa tešil – výbeh po schodoch na vežu v korunách stromov.

Veža a chvíľa vďaky.

Na schodoch som si nastavil rytmus a držal tempo. 240 točivých schodov hore – krok za krokom.
Na vrchole výhľad a zvláštny pokoj. Medzi turistami, ktorí sa prechádzali s deťmi, som si uvedomil, že aj v mojom veku môžem byť súčasťou niečoho takého. Zalial ma pocit vďaky.

Pri vstupe na vežu som zazrel svojho súpera – Gašparika. Štartoval o desať minút predo mnou a práve vybehol z veže dole a išiel na bariéru. Znamenalo to, že sme tesne pri sebe možno rovnako 10 minút štartový rozdiel. To ma motivovalo ešte viac.

Záver, ktorý učí pokore.

Po veži nasledovala bariéra, zbeh, potom vrece a druhý oštep. Hod bol presný smerom, ale krátky – pol metra pod cieľom.
Ďalších 30 angličákov. Tam som angličákoval a cítil, že bedňa sa vzďaľuje. Posledný km do cieľa som už nesúťažil, len som si to odklusal (vedľa mňa Evka) a to bola chyba.
Pred cieľom ešte Multirig a posledná dávka trestných angličákov.

Do cieľa som dobehol o necelé dve minúty za tretím miestom. Po štyroch hodinách na trati.
Bola to zmes sklamania, únavy, ale aj hrdosti.
Možno som mohol pár vecí spraviť inak. Ale v Sparťane sa nič „nepridáva“. Každý má to miesto, ktoré si vybojuje.

Bol som 5-ty najstarší účastník z 777 dobehnutých, 23 km, 1040 výškových metrov, 4 hodiny sústredenia

BEAST nie je len pretek. Je to skúška vytrvalosti, trpezlivosti a úprimnosti voči sebe. Tento rok bol pre mňa posledný Spartan v tejto kategórii. Budúci rok vstupujem do 60+, do poslednej. Znie to zvláštne, ale cítim pokoj.
Teším sa, že môžem. Že ešte vládzem. Že ma to stále baví. Nie je to o tom, byť prvý. Je to o tom, byť stále v pohybe – napriek času, veku, a všetkým prekážkam, ktoré život postaví do cesty.

Lipno mi to opäť pripomenulo.
A za to som vďačný.

1/5 km       44 min. 40 sek.
2/5 km       60 min. 15 sek. 
3/5 km       43 min. 5 sek.
4/5 km       48 min. 37 sek.
5/3 km       36 min. 48 sek. (90 angličákov + veža)

10 km      1 hod. 40 min. 55 sek.
15 km      2 hod. 32 min.
20 km      3 hod. 20 min. 37 sek. 
23 km      4 hod. 01 min. 24 sek.

Nezdolané prekážky 6 ks:
trestné okruhy: Kladina, BEATER, TWISTER
angličáky 90 ks: OLYMPUS, Oštep,  MULTIRIG

Miloš: v kategórii 55-59, 4 miesto 
Celkovo 426 miesto z 777 dobehnutých zúčastnených.