Komárno, SPRINT, 4.6.2026

Spartan Sprint Komárno: Keď bedňa utečie o sekundy, no doma čaká tá najcennejšia medaila
Preteky kategórie SUPER v Komárne síce patrili do CEU série, no ja som sa tentoraz rozhodol pre SPRINT. Chcel som si len tak prebehnúť, trénovať na preteku s prekážkami a úprimne som sa tešil na novú trať v Komárne – predsa len, čistá rovina sľubovala zaujímavé tempo a behanie v pevnosti ma tiež lákalo.
Vzhľadom na rodinné povinnosti Evky som sa na preteky vybral sólo. Z domu som vyrazil o deviatej ráno a v Komárne som parkoval presne o jedenástej. Už pri prechádzaní mestom som z auta sledoval časť trate a prvých pretekárov, ktorí práve bojovali na trati SUPER. Keďže bol čas už pokročilejší, nájsť parkovanie bol celkom oriešok, no nakoniec sa mi podarilo uchmatnúť jedno voľné miestočko. Rýchlo som sa prezliekol do pretekárskeho, zbalil batoh s čistými vecami a zamieril do festival arény na registráciu. Všetko prebehlo hladko, a tak som sa pustil do rozcvičky.

Stretnutie s „mladou?“ konkurenciou
Počas rozcvičovania ma oslovil nejaký pán. Vraví mi "sme spolu v kategórii – konkurencia". Pozerám na neho a v duchu si pomyslím, že vyzerá nejako podozrivo mlado. „Ja som už v kategórii 60+, takže asi nie sme súperi,“ hovorím mu s úsmevom. On na to: „Veď aj ja!“
Pousmial som sa. Pán mal opálenú, vyrysovanú postavu a tipoval by som mu maximálne päťdesiatpäť. Pomyslel som si, že toto bude naozaj tvrdá konkurencia a v duchu som sa rozlúčil s jedným miestom na bedni nadobro. Nevadí, sú predsa ešte ďalšie dve miesta a ja si idem predsa zatrénovať! Prehodili sme ešte pár slov, popriali si veľa šťastia a keďže štartoval desať minút predo mnou, naše cesty sa nateraz rozišli. (Nakoniec aj bol prvý).

Štart, voda a hasičská sprcha
O 12:30 to u mňa začalo. Pred nami bolo 6,5 km s minimálnym prevýšením 54 metrov a klasické prekážky SPRINT-u. Rozbehol som sa v tempe 5:40 min/km. Úvodné prekážky nás síce trochu spomalili, no pravé osvieženie prišlo pri Váhu. Po 2 km nás čakal Dunk Wall (podliezanie steny vo vode) a hneď na to asi 10-metrové brodenie popri brehu po pás vo vode. V tom momente to bolo celkom príjemné. Celí mokrí sme potom bežali popri Váhu – chvíľu po hrádzi, chvíľu po kameňoch pri vode.
Nasledovalo plazenie pod ostnatým drôtom, ktoré nám spríjemnili hasiči striekaním  vody. Po dvoch týždňoch neúnosných skoro 40-stupňových horúčav bola voda príjemným spestrením a bral som to na pohodu. Problém bol len ten, že sme boli celý zablatený a veľmi už nebolo kde sa zbaviť toho blata (ďalšia voda nebola). Blato muselo uschnúť na tele/ oblečení a opadať.  Prvú polovicu prekážok som dával s prehľadom. Potom prišli na rad moje „päťdesiatpercentné“ prekážky, kde je to vždy buď-alebo:
•    Kladina – čistý prechod!
•    Z-Wall – zvládnuté!
•    Monkey Bar – udržal som sa a dal to!

Pevnostné bludisko a osudný Multirig
Snažil som sa držať stabilné tempo až po záverečný úsek, ktorý nás zaviedol do útrob komárňanskej pevnosti. Tam boli prekážky natlačené neskutočne tesne na sebe. Občas človek strácal orientáciu, kam vlastne trať vedie, no stačilo sledovať zem a dalo sa v tom malom labyrinte vyznať. Niekoľkokrát sme vbehli priamo do pevnosti, kde bola číra tma a svetlo presvitalo až kdesi na konci tunela. Navyše nás tam nešťastne spojili s detskou trasou, takže sme v tej tme museli dávať obrovský pozor, aby sme nepostúpali deti, čo bolo dosť nepríjemné.
Na tomto malom kúsku bolo nakopených až 10 prekážok. Jedinou osudnou sa mi stal Multirig. Neudržal som sa, spadol a inkasoval som jediný trestný okruh na týchto pretekoch – 200 metrov so sandbagom na krku. Chuť som si však napravil na lane a aj oštep skončil nekompromisne v terči.

Horkosladký záver v cieli
Keď som prebehol cieľom a uvidel na časomiere hodnotu 58 minút a nejaké drobné, bol som spokojný. Úprimne som veril, že by to mohlo stačiť na tretie miesto. Hneď som utekal skontrolovať online výsledkovú tabuľu.
Bohužiaľ, realita ma trochu zamrzela – 4. miesto z 8 v mojej kategórii. Na bronz mi chýbalo smiešnych 37 sekúnd.
Hneď mi v hlave začalo víriť povestné „čo ak by som“:
•    Mohol som bežať o niečo rýchlejšie. Celý čas som sa mierne brzdil a šetril sily, aby ma neopustila sila na záverečných prekážkach (už sa mi to viackrát stalo, ale potom som si uvedomil, že to sa  mi deje len na BEASTEe, nie na SPRINTe). 
•    Nemusel som strácať sekundy rúčkovaním na Multirigu, z ktorého som aj tak spadol. Keby som hneď bežal na trestný okruh, ako to občas robím, bronz mohol byť možno doma.
Ale čo už, šport je taký. Štvrté miesto z ôsmich je stále pekný výsledok. Celkovo som skončil na 374. mieste z 1 872 pretekárov čo dokončili trať, zdolal som 22 prekážok z 23 a nechal za sebou stovky oveľa mladších.

A tá najlepšia bodka na záver?
Doma ma čakal môj vnúčik. Keď videl, že som sklamaný  bez medaily za umiestnenie v kategórii, vyrobil mi vlastnú, papierovú. Takže nakoniec predsa len odchádzam ako víťaz! Môžete si ju pozrieť na fotke. :o)

Prekvapenie na záver: Pozrel som si doma aj výsledky v CEU sérii, ktoré sa objavili 3.7. Zatiaľ len za 2 preteky. Bez pretekov SUPER v Komárne som bol na 3. mieste. Čiže mi budú chýbať z Komárna body... Hm, asi som to zle odhadol, že aj tak nemám šancu v CEU o dobré umiestnenie. Budem musieť preto v Poľsku (Bielsko-Biała) predsa len dať pretek SUPER v CEU sérii. Takže je už je rozhodnuté čo tam budem bežať. Ale uvidíme.