Dolní Morava, Česko, BEAST 30.5.2026

Mentálne nastavenie: Keď hlava zavelí na cieľ a telo poslúcha

Každý SPARTAN si vyžaduje nielen fyzickú, ale predovšetkým mentálnu prípravu. Je to zaujímavé – keď bežím Sprint, v duchu si v cieli hovorím, že Super by som už v ten deň nedal. Keď zasa bežím Super, nedokážem si predstaviť, že by som mal pokračovať ďalších 10 kilometrov a bojovať s Beastom. Hlava je skrátka nastavená na konkrétnu dĺžku, jasný počet prekážok a telo sa tomu prispôsobí. Funguje v režime: Pretnem cieľovú čiaru a končím, už ani meter navyše.

Presne takto to bolo aj tentoraz na Dolní Morave. Bol som nastavený na danú porciu kilometrov a hotovo. Čo však človeka mohlo na trati skutočne zlomiť, nebola dĺžka trate a samotné prekážky, ale prevýšenie 1300 metrov. Vždy totiž záleží na tom, ako usporiadatelia tie výškové metre počas pretekov nadávkujú. A tu si opäť dali záležať – nič nám nedarovali. Množstvo strmých stúpaní a klesaní, navyše okorenených nosením vedra (Bucket Carry) a 27-kilogramového vreca s pieskom (Sandbag), dalo poriadne zabrať nielen telu, ale najmä psychike.

Aké to nakoniec celé bolo?

Príprava a ranné prekvapenie

Do Dolní Moravy sme dorazili už o deň skôr, v piatok poobede za krásneho slnečného počasia. Pozreli sme si štart, terén a v kľude sa vyspali. Štartoval som v sobotu ráno o 8:40, už tradične vo svojej vlne Age Group. Teplota ráno však bola len 12 °C a k tomu mrholenie. Očakávali sme premenlivé počasie – oblaky, slnko, ale aj dážď. Predpoklady sa naplnili do bodky a na vrchole Králického Sněžníka sa k tomu všetkému pridal ešte aj občasný nepríjemný, ostrý vietor.

ŠTART: Keď počasie mení pravidlá hry

Vyrážali sme rovno do kopca. Po pár úvodných prekážkach a prvých kilometroch prišiel na 5. kilometri na rad Olympus. Hlava chcela, bol som odhodlaný, no tesne pred prekážkou sa rozpršalo. K stene pribieham presne vo chvíli, keď je celá šikmá plocha mokrá od čerstvého dažďa. Skúšam, či mi na nej udržia nohy – bez šance. Ruky to samé bez pevnej opory nôh jednoducho neudržali. Nedalo sa nič robiť, čakalo ma prvé trestné kolo.

Následne prišlo ďalších 5 km s tromi prekážkami a behaním po vrstevnici s miernym stúpaním. Aj tu nás preverilo pár nepríjemných výbehov a zbehov. Na 10. kilometri sme už zbiehali dole po zjazdovke, kde nás čakala slušná porcia ôsmich prekážok za sebou.

•     Slackline: Strašne som ju chcel dať, ale zle som sa odrazil na strednej podpere a išiel som si dať prvých 30 angličákov.
•     Oštep: Veril som si, no bolo to len o chlp! Sila aj smer na stred boli skvelé, ale trafil som presne hranu slameného terča. Nebyť toho, že bol spevnený popruhom, mal by som smolu. Oštep sa našťastie zapichol presne medzi terč a popruh a udržal sa. Odfúkol som si a veselo pokračoval ďalej.
•     Z-Walls: O niečo nižšie som bez problémov preliezol.
•     Multirig: Posledná prekážka v tejto sérii. Tam, samozrejme, padám a idem na trestný okruh.

Cesta k oblakom a mentálny boj

Na 11. kilometri nasledovalo nosenie vedra (Bucket Carry) s esíčkom do kopca a potom zasa dole. To sa ešte dalo, ale hneď po ňom nás čakalo totálne peklo: brutálny výstup k rozhľadni (Stúpanie do neba). Bolo to 250 výškových metrov kolmo hore a ako bonus výstup na samotnú rozhľadňu po točitých schodoch. Celkom som to dával, nasadil som pravidelné tempo krok za krokom, no bolo to extrémne náročné. Hore na rozhľadni ma však odmenil výhľad. Nebol ale čas si ho vychutnávať – rýchlo som sa naučil kód z Memory testu (YLW8QY) a bežal som ďalej.

Po rozhľadni sme pokračovali po vrstevnici, kde ma hneď privítal Twister. Moje druhé angličáky, ako sa dalo u mňa na tejto prekážke čakať. Pri tejto prekážke ma už čakala Evka. Tá sa medzitým vyviezla hore sedačkou a stihla sa prejsť aj po druhom najdlhšom vysutom moste na svete. S úsmevom mi vraví, že cieľ je už blízko a dole kopcom.

    Ja som však vedel svoje – na hodinkách svietilo, že ma čaká ešte 9 kilometrov a ďalší výstup na samotný vrchol Sněžníka, keďže som v diaľke jasne videl, ako sa tam v kopci šplhajú ostatní sparťania.

V tejto fáze bolo kľúčové, že som pravidelne dopĺňal gély a magnézium. Energeticky som bol na tom dobre, nohy celkom poslúchali a tep som držal v rozmedzí 140 – 160 úderov za minútu. V hlave sa mi však už premietali myšlienky: „Naozaj toto ešte stále chcem?“ Na trati je to skrátka poriadna makačka.
 

Druhé peklo na zjazdovke

Potom prišiel na rad zabijacký zbeh po zjazdovke kolmo dole z výšky 1220 m do výšky okolo 780 m n.m. Tento typ prudkého zbehu ma úprimne nebaví. Na spodku nás čakala prekážka Tyrolian Traverse a opäť aj Evka. Mal som v nohách už 19 km a hovoril som si: „Okej, teraz to už bude dobré.“ No nebolo.

Tyrolian Traverse bol postavený šikmo nahor. Videl som, ako polovica ľudí padá tesne pred koncom. Dopadol som presne tak isto – spadol som a šiel na trestný okruh kolmo hore zjazdovkou, potom dole a znova kolmo hore. Zo spodku zjazdovky som pozeral na rozhľadňu a v duchu si hovoril, koľkýkrát ju už dnes vidím – z každej strany, zdola, zhora, zľava, sprava, zblízka aj z diaľky.

Vyšli sme opäť do stredu zjazdovky a tam nás zaklincovalo druhé nosenie – tentokrát Sandbag (27 kg). Hodil som si vrece za hlavu a šliapali sme kolmo hore. Čistý brutál. Vtedy som si už hovoril, že mám naozaj dosť. Musel som dvakrát zastať, sadnúť si, predýchať to a hodiť do seba ďalší gél, aby som vôbec dokázal ísť ďalej. Následne nás čakalo ešte plazenie pod ostnatým drótom dole kopcom.

Nakoniec toto peklo skončilo. Do cieľa zostávali posledné 2 kilometre a pár prekážok. To som si už odkráčal s Evkou vedľa mňa za rozprávania si dojmov z trate:o). V cieľovej festival aréne ma ešte čakal Monkey Bar, na ktorom som si dobrovoľne odkrútil posledné angličáky. Tyče boli ďaleko od seba a s veľkým výškovým rozdielom – po 22 kilometroch v nohách to už jednoducho nebolo v mojich silách. Ale cieľ bol na dosah, bol to už len kúsok a tie záverečné angličáky som už robil absolútne na pohodu.
 

Cieľ a nová motivácia?
Prebehol som cieľom, na krk mi zavesili medailu, no čakalo ma ešte malé prekvapenie v podobe pokazenej časomiery. Hneď som to reklamoval, čas mi opravili a všetko bolo v poriadku. Mám úspešne dokončenú svoju prvú tohtoročnú Trifektu!

Priamo na trati som mal všelijaké pocity a prisahal som si, že odteraz už budem behať iba Sprinty alebo maximálne Super. Dnes, keď to píšem s odstupom dvoch dní, hlava už vychladla. Vidím v tom jeden obrovský prínos – dokonalý reset hlavy. Telo je navyše úplne v pohode, nedostal som dokonca ani svalovicu. Takže... niečo mi hovorí, že si predsa len ešte nejakého toho Beasta dám. Verím, že chuť ma neopustí! 

Výsledný prehľad pretekov:
Nezvládnuté prekážky:    6 prekážok (90 angličákov + 3 trestné okruhy)
Umiestnenie v kategórii (Age Group):    6. miesto z 9 zúčastnených
Celkové umiestnenie:    675. miesto z 1112 zúčastnených

Časy na trati:

  1- 5 km      46 min. 36 sek. 
  6-10 km     52 min. 32 sek.
11-15 km     71 min. 35 sek.
16-20 km     74 min. 16 sek.
21-22 km     37 min. 10 sek.

10 km  1 hod. 39 min. 8 sek.
15 km  2 hod. 49 min. 43 sek.
20 km  4 hod. 3 min. 59 sek.